fbpx

NRoPE 002: Ivan Švarný: Profesionálny športovec musí myslieť na zadné vrátka 

Ivan Švarný (slovenský hokejový obranca)

Hosť: Ivan Švarný (slovenský hokejový obranca) / Instagram
Moderátor: David Krajcár / LinkedIn, Instagram

Produkcia: 2022 (c) Podcast NA ROVINU O PENIAZOCH
Výroba: Button Media – podcasty a live streamy

O epizóde

Až 74 percent hráčov národnej futbalovej ligy skrachuje do 5 rokov po ukončení kariéry. Podobnú realitu poznáme aj pri iných športoch.  

V ďalšej epizóde podcastu Na Rovinu o peniazoch sme sa rozprávali s profesionálnym hokejovým obrancom Ivanom Švárnym aj o tom:  

  • kedy ako mladý hráč začal rozmýšľať nad finančným zabezpečením  
  • aká je situácia s finančnou gramotnosťou u profesionálnych športovcov 
  • že chýbajúci predmet o finančnej gramotnosti vplýva aj na profesionálnych športovcov  
  • že zdravotný stav športovca je kľúčový parameter pre budúcnosť, no napriek tomu mnoho profesionálov podceňuje životné či úrazové poistenie 
  • čo odporúča začínajúcim športovcom v oblasti financií 
  • aké sú jeho plány po skončení kariéry 

Ivan Švarný je profesionálny hokejový obranca, odchovanec HC Nitra. V zámorí odhoral tri sezóny a posledné roky pôsobil v KHL.  

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis epizódy

Moderátor: Dávid Krajcár
Hosť: Ivan Švarný (hokejista)

Dávid Krajcár: Dobrý deň, milí poslucháči. Vítam vás pri ďalšej epizóde nášho podcastu NA ROVINU o peniazoch. Moje meno je Dávid Krajcár. Som directorom spoločnosti PROSIGHT Slovensko a už siedmy rok sa venujem stovkám klientov pri nastavení osobných financií. V dnešnej časti podcastu som si dovolil pozvať zaujímavého hosťa, s ktorým sa chcem porozprávať na tému o vzťahu k peniazom, alebo respektíve o vzťahu k peniazom u profesionálnych hokejistov. Keďže je to hokejista a je ním Ivan Švarný. Je to slovenský hokejový obranca, 114 reprezentačných štartov. Ako junior začínal v Kanade. Zahral si aj KHL-ku, precestoval aj také exotické destinácie hokejové, ako je napríklad chorvátsky Medveščak Zagreb či bieloruský Dynamo Minsk. Ja ťa chcem teda privítať, Ivan, vitaj.

Ivan Švarný: Ahojte.

Dávid Krajcár: Hm, Ivan, finančná gramotnosť všeobecne u športovcov je vnímaná veľmi slabo. Sú to možno nejaké predsudky, aj keď tu sme si hovorili ešte pred reláciou, že tu máme nejakých podnikavých hokejistov ako partička z Prešova a nejaké ich pokusy s výkupom fliaš. Štatistiky napríklad zo zámoria hovoria, že napríklad až 74 % hráčov národnej futbalovej ligy skrachuje do piatich rokov po ukončení kariéry. Chcel by som sa teba hlavne opýtať v tomto prípade, aké sú tvoje skúsenosti s tou finančnou gramotnosťou u športovcov, respektíve ich vzťahu k peniazom ako takým?

Ivan Švarný: Tak ja si myslím, že ako každý človek nielen športovec má pozitívny vzťah k peniazom. Samozrejme, že život asi s nimi je sa asi všetci zhodneme, že jednoduchší. Aj keby to nemalo byť nastavené akože top 1 v živote. Samozrejme, sú rôzne príbehy aj prípady športovcov a nielen športovcov, ktorí keď sa veľmi skoro alebo v skorom ranom veku dostanú k nejakým väčším financiám alebo respektíve väčšej výplate, že nevedia, čo s tým. Vtedy by mal nastúpiť ja si myslím, že zákonný zástupca, pokiaľ nedovŕšil vlastne ten športovec 18 rokov a nie je nejak spôsobilý sa veľmi rozhodovať, čo s tými peniazmi. Bavíme sa ako o väčších peniazoch, o desiatok tisíckach. Ale trošku premostím úplne niekde inde, že ako sme sa tu skôr bavili, ja by som veľmi privítal, keby bolo nejaké už na základnej škole na druhom stupni v nejakom siedmom, ôsmom, deviatom ročníku nejaký predmet, kde sa otvorene hovorí o financiách. A vedeli by tie malé detičky už nejako aspoň pripravovať na to, že budú manipulovať, budú robiť, treba vedieť určitým spôsobom šetriť. Tam sa nebavíme o investíciách nejakých, to už až neskôr. Takže toto mi trošku chýba, že je to také nie tabu, ale je to také zamlčané a také podceňované, že čo s tými peniazmi. Lebo tie deti reálne – vidím to na svojich deťoch – nemajú predstavu o hodnote peňazí, že čo je dve eurá, 5 eur. Síce sú ešte malinkí, takže im to ešte nenáleží, ale neskôr si myslím, že by to malo byť zaradené do vyučovania.

Dávid Krajcár: No, je super, že si začal tými deťmi. Lebo moja prvá taká úplne presná otázka chcela byť respektíve smerovaná k tomu, čo sa týka tých detí. U teba to bolo ako? To znamená k tej finančnej, k správe tých financií ťa učili nejako rodičia, alebo jednoducho to bolo postupom času? Čo sa týka možno tvojho vzťahu k tým peniazom a správaniu sa s nimi?

Ivan Švarný: Tak ja pochádzam z rodiny, kde financií sme mali tak akurát, nič nám nechýbalo. Zas sme si nekupovali nové tenisky každý mesiac. Myslím, že všetci v mojom veku viac-menej sme boli rovnakí v tej dobe. Alebo tie rodiny boli finančne rovnako gramotní. A ja som nejak bol taký skôr šetrný typ, aspoň čo si pamätám. A nejak som nevyhadzoval peniaze na céčka alebo na guličky, alebo na nejaké kartičky. Samozrejme, že som si kúpil. Ale nebolo to, že idem to všetko teraz minúť, lebo mám. Tak som bol vychovávaný a myslím, že mi to ostalo dodnes. Je pravda, že rád si kúpim nové veci, nie veci zo secondhandu. Lebo hlavne veci na šport, čo sa týka lyže, hodinky, také športové, nie drahé, luxusné, mám rád tie ako keby novinky. Takže rád investujem do toho, takže nejakým spôsobom z toho detstva sa to prenieslo aj do tej dospelosti. Čo sa týka investícií, to asi neskôr sa budeme baviť. Tak to bolo postupne.

Dávid Krajcár: Super, no, myslím si, že to je taký aj prirodzený vývoj. Keďže sám si spomenul to, že tá finančná gramotnosť nejako na školách sa nevyučuje ako predmet. V minulosti určite sa nevyučovala. To znamená, že ty si postupom času nejak na to musel prísť. Venuješ sa hokeju. To znamená, že venuješ sa športu, ktorý je napríklad aj pre rodičov extrémne nákladný. Niektorí rodičia to musia brať možno ako investíciu, trebárs ako v prípade profesionálnych tenistov, lyžiarov. Vieme, že tam tie náklady pri tých športoch naozaj sú extrémne vysoké, že naozaj tam niekedy tí rodičia si musia odrieknuť nejaký ten životný komfort, aby na to mali. Respektíve, aby ich deti mohli postupom času vyrásť do tých profesionálnych športovcov. Kedy ty si začal uvažovať o tom, že by si sa tým hokejom mohol živiť, že by ťa to naozaj mohlo posúvať do budúcnosti vyššie a vyššie aj naozaj tú kariéru toho profesionálneho športovca? Či si mal ten mindset úplne odmalička nastavený, alebo proste to bolo nejak tiež tak postupne dané?

Ivan Švarný: Mňa to skrátka bavilo. Šport ma bavil a ja som súčasne chodil na futbal aj na hokej. A prišiel deň, kedy som sa musel rozhodnúť, lebo tie tréningy sa mi začali krížiť. Nestíhal som tréning hokejový, lebo som mal futbalový a naopak. Takže musel som spraviť rozhodnutie, že ostanem pri hokeji. A u mňa to bolo, neviem, jak to bolo u iných, ale u mňa také zvláštne, že ja som nemal ten hokej nikdy tak, že sa ním budem živiť a budem reálne zarábať nejaké peniaze a výplatu. To sa, samozrejme, nie, že samozrejme. Ale to sa, chvalabohu, stalo. A skôr som to začal vnímať, už keď som tie peniaze zarábal. Začínal som v Nitre. Tam som mal nejakú výplatu. Potom sa mi podarilo ísť do Čiech. Z Čiech som sa vrátil naspäť na Slovensko. Potom prišla ponuka hrať KHL. A tam vieme, že tá výplata bola lepšia. A až v tom veku nejakých 24 cca, ak si nejak tak matne pamätám, sa to so mnou začalo tak nejak v hlave si to rozoberať, že ten hokej áno, hrám z vášne, že milujem ten šport. Ale už na druhú stranu už som začínal rozmýšľať aj nad tými peniazmi. Kdežto do toho veku 22, 23 to absolútne nebolo. Aj keď došla výplata, dobre, pozrel som sa, potešil som sa. Kúpil som si ja neviem, už som sa vedel sám o seba postarať, nemusel som, jak sa hovorí žmýkať rodičov. Ale potom, jak prichádzali nehovorím, že obrovské a veľké peniaze, ale už to bolo také, že na 24-ročného chalana oproti iným tým mojim rovesníkom zarábam podstatne viac. Už potom v tej hlave sa to tak prehadzovalo, že aha, že no však na rok keby sa podarilo podpísať viac a už to bolo taká, už taká kalkulácia v tej hlave. Čiže to bolo také, že ten pohľad toho čistého športovania, však nakoniec, samozrejme, aj potom to bolo, ale už v tej hlave máte vzadu niekde, že už to robíte pre peniaze aj.

Dávid Krajcár: Jasné. A možno tvoja taká skúsenosť s klubmi ako takými? Však sú to organizácie, hlavne v zahraničí sú to naozaj obrovské korporácie. Smerujú aj ony tých hokejistov k nejakej takej edukácii ohľadom tých financií? Že nielenže ich zaplatia, lebo však nebudem sa pýtať, čo si si kúpil za prvú výplatu. Ale asi z môjho pohľadu neučia, čo potom robiť s tými peniazmi. Neviem, či máš nejakú inú skúsenosť.

Ivan Švarný: Nemám, nemám. Keď si spätne v hlave prehrám všade, kde som hral, proste klub poslal výplatu. Nestaral sa ďalej viac, čo hráč s tým robí alebo nerobí.

Dávid Krajcár: Lebo druhá stránka veci je trebárs aj to zabezpečenie toho príjmu, s ktorým ja sa osobne stretávam aj v práci s tými financiami. Mám klientov, ktorí sú profesionálni športovci. A trebárs napríklad minimálne neviem, ako je to v zahraničí, ale kluby napríklad na Slovensku neriešia niečo také ako napríklad poistenie. To znamená, že vy ste bytostne závislí od svojho zdravotného stavu. A absolútne nie je niečo vyriešené také ako trebárs poistenie toho hráča. A vo väčšine prípadov si to tí hráči musia riešiť sami. Je to tak?

Ivan Švarný: Áno. Úrazové poistenie, samozrejme, zdravotnú poistku si musí každý platiť sám. Ale tu si myslím, že je aj, či je to problém, alebo to nie je problém, nechám posúdiť iných, vlastne aj jak sme klasifikovaní. My sme samostatne zárobkovo činná osoba, umelci, alebo spadáme pod umelcov, športovcov. A tam sme čisto na živnosť. Boli dohady, alebo však vieme dozadu 3 – 4 roky myslím, že to bolo, ale asi 3 boli veľké diskusie o tom, či sme, či sme SZČO – samostatne zárobkovo činná osoba -, alebo máme patriť do kolónky zamestnanci. To sa sťažovali kluby, lebo by museli platiť odvody blablabla. Neboli sponzorské peniaze. Bolo by to nákladnejšie. Takže toto si myslím, že nepomáha ani moc k tomu, že niektorí hráči sú, jak si vlastne povedal, absolútne neni úrazovo poistení. Jak si to vystihol, áno, naše telo nás živí a my nemáme, alebo niektorí nemajú zdravotnú, životnú poistku. Čiže to je veľký problém.

Dávid Krajcár: No, to som zachytil iba na základe možno nejakých mojich takých skúseností. Však ono ten zákon o športe sa vlastne teraz od 1. januára 2022 menil, a to z toho hľadiska, že už konečne aspoň v rámci tým profesionálnym športovcom sa budú odvádzať tie odvody aj do sociálky, aj do zdravotky. Mali by sa a neviem, či sa to už aj v praxi deje. Minimálne tých športovcov ukrátili o 3 roky nejakého dôchodku. A to sú presne veci, na ktoré proste my sa snažíme aj tých ľudí troška edukovať, hej. To znamená, že nielen zarobiť, ale troška aj odložiť. Verejnosť vníma tých športovcov ako hráčov respektíve ľudí, ktorí si vedia zarobiť krásne peniaze. Už nevidia možno ten background toho, že presne, ako si povedal, ste SZČO. Výplata príde možno ja neviem deväťkrát do roka, nie dvanásťkrát, hej, ako klasickým nejakým TPP. Nie sú tam ani presne tie také kvázi istoty a to veľa ľudí nevníma, hej. To znamená, že my aj tu chceme vlastne poukázať možno mladým začínajúcim športovcom, že v ich prípade naozaj to sú veci, na ktoré oni budú musieť myslieť. Urobiť si nejakú možno železnú rezervu, alebo minimálne riešiť presne také veci, ako si sám povedal v oblasti toho nejakého úrazového poistenia. V skratke tým hokejom na Slovensku z tvojho pohľadu dá sa teda uživiť, alebo?

Ivan Švarný: Dá sa. Dá sa určité obdobie nejakým spôsobom prežiť, ale nenazval by som to určite, že si tým hokejom viete na Slovensku zarobiť tak, aby ste po skončení svojej kariéry nemuseli ísť do práce, alebo v kľude prežili svoj dôchodok. To si myslím, že na Slovensku nie je reálne.

Dávid Krajcár: Takže nie je to tak, že ste skončili s hokejom a teraz ste predčasne dôchodcovia niekedy v tridsať päťke, šestke. Nie každý je ako Jarda Jágr, že to potiahne až do dôchodku hokejového, ale asi to nie je tak. A potom musí nastúpiť tá realita, že naozaj čo potom, hej.

Ivan Švarný: Áno. Dovolím si to tak tvrdo povedať, že áno, nie je šanca, aby hráč, ktorý hrá na Slovensku, po skončení kariéry mal vystarané na svoj dôchodok, nie. Na Slovensku nie určite.

Dávid Krajcár: Dobre, ale to je si myslím, že ako problém celkový u nás športu, však asi je málo…

Ivan Švarný: Áno, bavíme sa o hokeji, lebo ten mi je najbližší. O tom viem asi najviac povedať. Ale to je lyžovanie, podpora lyžovania, podpora tenisu, hádzanej, volejbalu, futbalu. Môžeme to menovať do rána. Proste celkovo ten šport na Slovensku pokiaľ neni vládou nejak podporovaný a nie sú uzákonené zákony nejaké, kde by to sponzorstvo bolo viac otvorené, tak bude šport vyzerať na Slovensku, ako vyzerá. Nehovorím, že… Dokonca dovolím si tvrdiť, že na to, v akých podmienkach sa na Slovensku šport robí, stále dokážeme vychovať talenty či už tenisové, dokonca zlatá medaila na olympiáde. Takže ale je to zásluhou určite teda rodiny, alebo teda nejakých vlastných sponzorov, ktorých si ten športovec dokáže okolo seba =akože pritiahnuť a nájsť.

Dávid Krajcár: Jasné. Však ono tá situácia je asi verejne známa. Však politiku tuná nechceme nejako zaťahovať. Ale dotkli sme sa vlastne témy toho športového dôchodku. Ty si spomenul, že vlastne sa to u teba zlomilo niekedy 24 – 25, že si začal aj rozmýšľať, čo potom, čo po tom skončení vlastne toho hokejového života. Akým smerom si začal uberať svoje myšlienky? Ja neviem. Našiel si si finančného poradcu a teraz vytvor mi nejaký finančný plán? Alebo začal si pre seba sám hľadať nejaké možnosti nejakého zveľaďovania svojho majetku?

Ivan Švarný: Ono to bolo tak, že keď som začal teda zarábať viac peňazí ako moji rovesníci – stále to nejdeme sa baviť o nejakých miliónoch, alebo to aby ľudia neboli uvedení do omylu -, ale na svoj vek teda mal som viac peňazí, ako by som dokázal minúť. Tak by som to nazval. Tak som začal rozmýšľať, samozrejme, každý mladý chalan, ktorý zarobí prvé peniaze, chce mať auto. Takže samozrejme, ja som si kúpil auto. Nebolo to auto najdrahšie, bol to dovoz z Nemecka, jazdené vozidlo konkrétne Seat. Takže tam išla časť mojich peňazí. Potom sa mi podarilo kúpiť garsónku. Čiže začal som rozmýšľať už tak, že nemať tie peniaze na účte, ale niekde ich investovať. Finančného poradcu som nemal. V tej dobe to nebolo také populárne a neviem, či sa tomu vôbec niekto venoval. Potom prišla éra neviem, či to môžem povedať OVB.

Dávid Krajcár: Tak to už necháme potom na strihačov.

Ivan Švarný: Dobre. Prišla éra finančných poradcov a začali sa títo ľudia, aby to nevyznelo zle, začali sa lepiť ako keby na športovcov. Zistili, že tam je nejaký potenciál. A každú chvíľu zvonil telefón, každý chcel s vami si dať nejakú kávu, vysvetliť ich portfóliá a investície. Takže to boli také prvé zoznamovania sa s finančnými poradcami. Ale za mňa ja som nikdy finančného poradcu nevyužil, ani doteraz nejakým spôsobom nevyužívam. Viem si svoj majetok nejak rozumne rozdeliť na základe aj nejakých kanálov, ktoré fungujú na internete. A dneska tie informácie sú naozaj dobre dostupné. Aj tých možností je strašne veľa. A potom je to na nejakých odporúčaniach známych, ktorí niečím prešli, a takže takto nejako.

Dávid Krajcár: Jasné. Tak ono v minulosti hlavne ten trh nebol transparentný. Však toto je vlastne naša filozofia – priniesť tú transparentnosť na ten trh. To znamená, že tam vo väčšine prípadov ľudia vychádzajú z nejakých vlastných skúseností. Viem, že známemu niekto niečo odporučil, tak vlastne som skrz toho išiel do toho aj ja. Si hovoril, že vlastne začal si sa angažovať aj do realít. A to už je svojím spôsobom vlastne aj investovanie. To znamená, že začal si sám od seba, hej, čo je super. Sám seba by si definoval medzi svojimi spoluhráčmi ako teda viac finančne gramotného? Lebo predpokladám, že to asi nerobili všetci. Väčšina asi prijala pozvanie na tú nejakú kávu s nejakým finančným poradcom a to bolo asi celé ich, celé nejaké zloženie toho ich finančného portfólia.

Ivan Švarný: Áno, no, ono sa to viac-menej nieslo v takom obale, že tí finanční poradcovia nevytvárali – aspoň čo hovorili tí spoluhráči známi – nejakú… Nebola tam nejaká tá dôveryhodnosť. Prišiel za mnou konkrétne – budem o sebe hovoriť – chalan, ktorý hrával futbal. Neviem, či vôbec mal skončenú strednú školu a začal mi vysvetľovať, že toto je super, že toto portfólio to bolo strašne také super slovo v tej dobe, je také. Ono je rozdelené na toto a ono a tu sú také výhody. A chalan, ktorý spravil kurz – česť výnimkám samozrejme – mesačný nejaký, ide teraz rozhodovať o mojom majetku. To mi prišlo také, že nie dôveryhodné. Samozrejme, neskôr sa začali ohlasovať aj iní finanční makléri, poradcovia, ktorí už bolo vidieť, že majú niečo odžité. Majú kus investícií aj za sebou z vlastných zdrojov. A to už sa potom úplne inak počúva. A tam je, tam si myslím, že je dôležitá tá skúsenosť každej osoby alebo každého toho športovca, s kým sa baví. Lebo keď nafasujete hneď na začiatku niekoho, komu neveríte, tak už tá dôvera do budúcna je veľmi narušená.

Dávid Krajcár: Jasné. Tak ono ja som začínal pred siedmimi rokmi a ten biznis bol úplne niekde inde. Proste jednoducho tá dôvera v tých finančných sprostredkovateľov nebola taká, aká je dnes. A stále to nemá ešte to meno si myslím, čo má niekde v zahraničí. Však ono je to niekde v zahraničí v Spojených štátoch nejaká vážená pozícia. Ale to som nechcel ani otáčať vlastne na nejakých finančných poradcov, lebo ty si dnes tá hlavná persóna. To znamená, že ty si už momentálne v takom štádiu, kedy že už reálne asi uvažuješ o tom, že už ten hokej pre teba nebude asi priorita. To znamená, že aký je tvoj možno výhľad do takej, takej kratšej alebo aj vzdialenejšej budúcnosti?

Ivan Švarný: Tak mňa vždy lákali nejakým spôsobom reality. Aj bývalý spoluhráč aj spolužiak vlastne, ktorý už nehrá hokej, vlastne spravil rozhodnutie, že skončí s kariérou. Videl, že tam cesta nie je. Oceňujem tento jeho krok, že mal tú guráž a rozhodol sa a začal sa venovať realitám. Nehovorím, že začiatky mal jednoduché, ale vidím, že to robí poctivo. Sú tam, je tam priestor na to, ako dobre investovať trebárs do pozemku, buď niečo vybudovať, predať, alebo pozemok, byt predať so ziskom. Takže ja si myslím, že je to všetko o tom, jak sa tomu človek venuje. Keď sa tomu, keď tomu dá 100 % tak jak v športe, tak ten výsledok sa musí dostaviť. Takže neviem, či to je jeho zásluhou, ale ma to nejakým spôsobom fascinovalo. A zopár už nejakých realitných vecí mám za sebou aj s ním, aj teda s inými známymi. Takže neviem, či pri tom ostanem, ale zatiaľ ma to baví.

Dávid Krajcár: Jasné, super. Tak človek sa stále postupom času nejak vyvíja, hľadá sa a práve aj táto oblasť je… Však je to jedno z najstabilnejších podnikaní, ak si to tak vezmeme. Hej, sú na to, sú na to štatistiky. Naozaj investícia do nehnuteľnosti je naozaj dobrá investícia. Samozrejme, na to treba nejaký kapitál, ktorý možno začínajúci športovec nebude mať. Ale ty hovorím, ty už si v tom pokročilom štádiu tej kariéry. Čo by si možno tak odporúčal? Dnes máme veľa mladých hokejistov. Chcú byť naozaj úspešní hokejisti. Možno nie z tej športovej stránky, lebo tam by si im vedel dať určite perfektné rady. Ale skôr z tej finančnej, že na čo si dávať možno pozor naozaj, alebo čomu sa tak dôslednejšie venovať, čo možno tí mladí dnes nerobia?

Ivan Švarný: Trafil si mi myšlienku. Jak si začal hovoriť, tak som tam mal, že by som ti do toho vstúpil, ale vlastne obsiahol si tú otázku, čo som chcel povedať. Ťažko dávať odporúčania. Každý má vlastnú hlavu. Každý má svoje skúsenosti a nejaké zažité veci, nezažité od rodičov. Ale, ale samozrejme, treba si spraviť radosť, keď na to je priestor. A niekto má financie na to, že si chce kúpiť teda to auto alebo hodinky, alebo hocijakú maličkosť – nové tenisky. Nemusia to byť nejaké veľké veci. Nech si za tým idú, ale stále nech rozmýšľajú na tie zadné vrátka, že raz ten hokej, keď sa bavíme o tom, že raz skončí. Jednoducho príde ten deň, že ten zárobok prestane, aby mal niečo našetrené. Aby mal niečo rozumne nakúpené, aby mal niečo rozumne investované. Proste či už to mu poradia nejaké finanční poradcovia, alebo rodina alebo kamaráti, proste treba byť opatrný. Treba si preveriť, netreba ísť hŕ do všetkého. Vieme, že tu existovali nejaké roboty. Vieme, že veľmi lákavé sú kryptomeny. Takže tých možností je strašne veľa. A myslieť na to, že nejakým spôsobom ono to na tom účte vyzerá pekne, keď to tam je nakopené. Ale tam to stojí, tam to nerobí. Ja hovorím, že treba poslať, treba poslať tých kamarátov do sveta, nech prinesú ďalších kamarátov svojich. Takže rozumne investovať, myslieť na zadné vrátka, mať nejakú rezervu a nerozhajdákať všetko. Ako vieme, že sa v nejakých prípadoch, jak si aj na začiatku spomínal, v Amerike NFL, NBA veľa prípadov, že idú na plný plyn a potom už neni za čo tankovať, hej.

Dávid Krajcár: Tak super. Ivan, ja ti veľmi pekne ďakujem. Lebo toto bolo naozaj akože také perfektné memento. Ja si myslím, že aj taký skvelý odkaz pre našich poslucháčov. Ja som veľmi rád, že si prijal pozvanie vlastne do našej relácie. Do budúcna určite budem rád, ak by sme si vedeli takýto rozhovor niekedy ešte zopakovať či v podcaste, alebo na nejakej inej platforme. Toto bol, dámy a páni, Ivan Švarný. Tak ti ďakujem a vidíme sa potom pri ďalších epizódach.

Ivan Švarný: Ja ďakujem za pozvanie. Bola to česť a veľmi rád sa stretnem aj nabudúce. A uvidíme, jak sme sa ďalej posunuli. Ďakujem.

Dávid Krajcár: Super. Budem rád.