fbpx

Pre nepočujúcich: NRoPE 010: Ako sa tvorí štátny rozpočet a ako to vplýva na bežných ľudí

Hosť: Ivan Mikloš / Facebook
Moderátor: Marek Varga / LinkedInFacebookInstagram

Epizóda NRoPE 010 – (audio)

Prepis

Marek Varga: Ahojte, milé poslucháčky a milí poslucháči, moje meno je Marek Varga a vy počúvate, pozeráte alebo čítate ďalší diel podcastu NA ROVINU o peniazoch. Štátny rozpočet – je to termín, s ktorým sa stretávame, alebo počúvame o ňom v poslednej dobe veľmi často. Ovplyvňuje naše peňaženky. Pre veľa ľudí vrátane mňa je to pojem, ktorý si neviem veľmi exaktne predstaviť, čo to je. A presne preto som si dnes pozval niekoho, kto by nám to vedel bližšie priblížiť – viacnásobného ministra financií, ktorého by som asi ani nemusel veľmi predstavovať, lebo podľa jeho hlasu by ste ho určite spoznali, Ivana Mikloša. Ivan, vitajte. 

Ivan Mikloš: Ďakujem pekne za pozvanie, dobrý deň. 

Marek Varga: No, dnes sa budem pýtať z pohľadu občana Mareka, aby sme sa situovali do takej roviny, aby to dávalo zmysel. Takže celý podcast sa budem pýtať zo svojej osoby. Začnem obligatórnou otázkou. Ako sa dnes máte? (smiech) 

Ivan Mikloš: Ďakujem pekne, mám sa dobre. Máme pekné počasie, peknú časť roka, takže dobre. 

Marek Varga: Dobre, začneme tak trošku obšírne. Čo si mám ja ako občan Marek predstaviť pod pojmom štátny rozpočet? 

Ivan Mikloš: Štátny rozpočet je prognóza. To je, mimochodom, to si ľudia nie vždy uvedomujú, že to je prognóza. Čiže štátny rozpočet sa vždy schvaľuje na konci predchádzajúceho roka a štátny rozpočet obsahuje predpokladané teda prognózované príjmy štátu alebo lepšie povedané verejného sektora. Lebo štátny rozpočet je len časťou verejných rozpočtov. Okrem štátneho rozpočtu máme rozpočty obcí a miest a rozpočty regionálnych samospráv, žúp. A okrem toho sú tam fondy, poistné fondy, ako je napríklad dôchodkový fond alebo fond nemocenského poistenia a podobne. A spolu všetko to dáva verejné rozpočty. A keďže je to prognóza, tak sa musí najskôr odhadnúť, ako sa bude vyvíjať ekonomika na ten budúci rok. Čiže to v priebehu napríklad teraz v priebehu tohto roka práve teraz v júni sa robia prvé prognózy budúcoročného ekonomického vývoja. Pretože keď ekonomika rastie, tak aj krajina bude mať oveľa väčšie príjmy ako vtedy, keď klesá napríklad. Čiže robí sa prognóza makroekonomická a robí sa aj prognóza daňová. Lebo z tej makroekonomickej vychádza zase, koľko peňazí vyberieme na daniach a na odvodoch a podobne. Na základe toho zhruba vieme, koľko peňazí budeme mať v budúcom roku k dispozícii na tej príjmovej stránke. No a potom, keď sa rozpočet pripravuje, tak sa zároveň diskutuje a rozhoduje o tom, na čo sa tie peniaze, ktoré predpokladáme, že v budúcom roku budeme mať, na čo ich použijeme. A ešte jedna vec je veľmi dôležitá, že či ten rozpočet pripravujeme ako deficitný, vyrovnaný alebo prebytkový. Čiže vtedy, keď potrebujeme alebo chceme minúť viac, ako budú príjmy, keď výdavky budú vyššie, ako budú príjmy, tak je rozpočet deficitný. Keď sú výdavky presne také isté ako príjmy, tak je vyrovnaný. A keď sú menšie, výdavky keď sú menšie ako príjmy, tak vtedy je rozpočet prebytkový. V našich podmienkach, žiaľbohu, poznáme takmer len rozpočty deficitné, kedy výdavky sú väčšie ako príjmy. 

Marek Varga: Takže v podstate na konci roka je ministerstvo financií taký veštec a oni si určia, že približne podľa nejakých dát určia, že ako by to mohlo asi vyzerať. A podľa toho sa to prispôsobuje. 

Ivan Mikloš: Presne tak. Je to založené na prognóze. Samotný rozpočet je prognóza, takže samozrejme, musí vychádzať aj z iných prognóz. Ale aby to nebolo veštenie z krištáľovej gule, aby bolo aj odôvodnené odborne a aby politici napríklad neovplyvňovali politicky, že tak chcem byť za pekného,  nafúknem si nejako príjmy, vymyslím si, že budem mať viac, tak existuje mechanizmus, ktorý sme zaviedli, keď som bol ešte prvýkrát v roku 2002 až 2006 ministrom financií, a to je zriadenie makroekonomického výboru a daňového výboru. A funguje to tak, že ministerstvo financií, odborníci z ministerstva financií – tam je špeciálny odbor, ktorý sa tým zaoberá. Čiže to sú ľudia, ktorí sa tomu naozaj rozumejú. Pripravia tieto prognózy a potom tento makroekonomický výbor – tam je, ak sa nemýlim – 7 nezávislých odborníkov napríklad z Národnej banky Slovenska, z veľkých bánk, čiže analytici, odborníci. Oni sa k tomu, oni to posudzujú, oni sa k tomu vyjadrujú. Aj zverejňujú svoje stanovisko, či považujú tento odhad vývoja ekonomiky  – aj  v tom výbore makroekonomickom a potom v tom výbore daňovom zase odhad daňových príjmov – či považujú tieto odhady za naozaj realistické, odborne urobené, či nie sú napríklad politicky deformované. A to stanovisko tých výborov, toho makrovýboru aj toho daňového výboru sa zverejňuje. Čiže tým sa vytvára akýsi tlak aj na tých odborníkov na ministerstve, aby to urobili naozaj čo najlepšie odborne, nie politicky. Aby nepodľahli napríklad politickým tlakom zo strany ministra financií alebo premiéra, alebo nejakých iných politikov. 

Marek Varga: Takže v princípe oni sú nezávislí odborníci a spravia tú nejakú analýzu, predpoklad, čo sa bude, malo by sa diať približne. 

Ivan Mikloš: Áno, my to nikdy nevieme presne. Pretože samozrejme, nikto nemá krištáľovú guľu, čiže ono sa môže a ono sa aj väčšinou líši ten vývoj. Ale nelíši sa väčšinou nejakým zásadným spôsobom. 

Marek Varga: Dobre. A máme už nejak stanovený rozpočet. Ako mne ako Marekovi ovplyvňuje to, ako sa nastavil štátny rozpočet, bežný život? 

Ivan Mikloš: Ešte je tam ale zásadne dôležitá jedna vec. Lebo toto, čo sme doteraz hovorili, tam politici v tom neboli, hej, toto bol vlastne odborný odhad. A teraz čo je dôležité je, že politici do toho ešte potom vstupujú, samozrejme. Lebo nakoniec rozpočet je schvaľovaný – návrh je schválený vo vláde. A rozpočet ako taký je ako zákon schválený – hovorí sa tomu aj zákon roka – v parlamente. A v parlamente sedia politici. Čiže politici… toto bola len prvá časť prípravy rozpočtu. Tá druhá politická, tá vyzerá nasledovne: máme odhad príjmov, ktorý vychádza z tej makroprognózy a daňovej prognózy, overený odborníkmi. A teraz politické rozhodnutie je, či budeme mať na budúci rok vyrovnaný, deficitný alebo prebytkový rozpočet. Ak – vychádzajme z toho, čo je realita, skoro vždy máme deficitný, hej -, čiže ak politici rozhodnú, že v budúcom roku budeme mať trojpercentný deficit napríklad, tak prirátate k tým príjmom 3 percentá HDP sumu a dostanete, koľko budete mať celkových výdavkov. A potom politici rozhodujú o tom, ako tieto peniaze budú rozdeľovať. Čiže to je už čiste politické rozhodnutie. Politické rozhodnutia sú dve. O tom, či je vyrovnaný, prebytkový alebo deficitný. Z výsledku toho dostaneme objem výdavkov, ktorý môže byť iný ako objem príjmov. A ten objem výdavkov, koľko pôjde na školstvo, koľko ide na zdravotníctvo, koľko pôjde na obranu, to je politické rozhodnutie. To je v tom rozpočte vždy  predmetom diskusií. Vždy každý rezort chce čo najviac pre seba. Čiže tam sú zložité rokovania a náročné rokovania ministra financií potom s jednotlivými rezortami, aby sa minister financií pri návrhu rozpočtu zmestil do toho objemu výdavkov. 

Marek Varga: Ktorý mu určili. 

Ivan Mikloš: Keďže som bol tým ministrom pomerne veľa rokov, tak vám môžem potvrdiť, že najskôr, keď sa spočítajú tie nároky, tie žiadosti tých jednotlivých ministrov, tak tá suma, keď spočítate nároky, tak mnoho prevyšuje – niekedy až dvojnásobne alebo 1 a pol násobne tú sumu, ktorú máte k dispozícii. Čiže tie rokovania sú potom ťažké, ako sa dostať, ako sa vtesnať do tých možností, ktoré sú. No a potom nakoniec sa to schvaľuje v parlamente. 

Marek Varga: No a tie rokovania v podstate prebiehajú ako? Zavoláte si ich do kancelárie, vytiahnete flipchart a začnete si písať grafiky a podobne alebo ako? 

Ivan Mikloš: Presne tak. Oni ma presviedčajú, že potrebujú nevyhnutne viac a ja ich presviedčam, že viac k dispozícii nie je. Samozrejme, vždy je to aj na nejakej dohode, nejakom kompromise, čiže vždy je tam aj nejaká rezerva. Vždy sa prípadne  niekde uberie, niekde pridá. Ale ten celkový výsledok musí vojsť do tých rámcov, o ktorých sme hovorili, ktoré vznikajú tak, ako vznikajú. 

Marek Varga: A má minister pozlátený flipchart alebo nie? 

Ivan Mikloš: Nie, nie, nemá, nemá. 

Marek Varga: A škoda. Ja, že sa pôjdem pozrieť niekedy. Dobre. V podstate máme nejak určené tie mantinely, kde sa budeme môcť hýbať, rozpočtové priority, lebo každá vláda si povie, že ideálne do každej rodiny zlatú tehlu a znížime dane a všetko podobné. Ako sa vlastne určujú tie finálne priority pre ten daný rozpočet, hej, že či to pôjde do nemocníc, pôjde to do školstva, do ciest a podobné? 

Ivan Mikloš: No, to je politické rozhodnutie. Väčšinou by to malo byť dané tými prioritami politickými, ktoré by mali byť zadefinované už v programovom vyhlásení. Čiže ono je to všetko vlastne o tom demokratickom procese a o voľbách. Lebo v zásade by to malo vyzerať tak, že strany idú do volieb s nejakým volebným programom, kde niečo predstavia, čo chcú urobiť, čo sľubujú, čo budú napríklad pre nich priority. Potom tie strany, ktoré vyhrajú a dohodnú sa, že zložia koalíciu, pripravujú spoločný koaličný program, kde sa nedajú premietnuť priority všetkých strán, lebo na to by peniaze neboli. Čiže oni sa musia dohodnúť na tom, čo budú ich spoločné priority. Tie spoločné priority potom premietnu do programového vyhlásenia vlády. Čiže už z toho by malo byť zrejmé, čo pre ktorú vládu priorita je a na čo bude prípadne dávať aj viac peňazí. No ale samozrejme, ono je to zložité aj v tom, že viac peňazí niekde môžete dať, keď buď dáte menej niekde inde, alebo keď zvýšite dane. Alebo keď vám ekonomika rastie, takže vám prinesie oveľa viac príjmov. Čiže vždy je to kombinácia týchto možností. Preto vlastne rozhodovanie o rozpočte je vždy tým ťažšie, čím ekonomika pomalšie rastie, lebo vtedy prináša aj menej príjmov do rozpočtu. A väčšinou, keď je recesia napríklad, tak navyše rastú výdavky. Rastú výdavky, napríklad ľudia strácajú peniaze. Rastú výdavky na podpory v nezamestnanosti na sociálnu pomoc a tak ďalej a tak ďalej. Aj preto je ten ekonomický rast taký veľmi, veľmi dôležitý, aby štát mal dosť peňazí a vedel uspokojovať vlastne tie nevyhnutné potreby. No a potom, samozrejme, zvyšovanie, lebo vždy vy chcete niekde dať a máte ten rozpočet napríklad stanovený tie rámce, tak môžete získať peniaze naviac buď znížením výdavkov inde, alebo zvýšením príjmov cez zvýšenie daní, najmä cez zvýšenie daní. No ale zase zvyšovanie daní je nepopulárne. Znižovanie výdavkov v iných kapitolách je tiež v tých kapitolách, kde chcete zobrať, samozrejme veľmi, veľmi nepopulárne. 

Marek Varga: Ak by sme žili v ideálnom svete, čo zatiaľ ešte na Slovensku nie sme, ideálny rozpočet by mal byť v podstate prebytkový, keď ho už nastavujeme na začiatku roka? 

Ivan Mikloš: Nie celkom. Ekonómovia vedia, na tom je v zásade zhoda – väčšinová zhoda, lebo nikdy nebudú súhlasiť všetci – že rozpočet by mal fungovať tak, že vlastne v tých dobrých časoch, v časoch konjunktúry, v čase vysokého ekonomického rastu by mal byť prebytkový, čím by sa mala vytvárať, mala vytvárať rezerva akýsi vankúš, ktorý v čase recesie by mal byť použitý a v čase recesie by ten rozpočet mal byť deficitný. 

Marek Varga: Takže správny hospodár si nachystá peniaze presne na tie zlé časy a potom… 

Ivan Mikloš: Na zlé časy, presne tak, presne tak. 

Marek Varga: A vie to reálne aj štát ovplyvniť v prípade recesie nejakými stimulmi tak, že to aj pomôže ekonomike? 

Ivan Mikloš: Samozrejme, samozrejme, on to aj robí, keď môže. Ale môže len vtedy, keď má z čoho, keď má ten vankúš. A to je práve náš problém, že počas tých najmä tých troch vlád SMER-u sme zažívali dobré časy. Väčšinou počas toho obdobia boli dobré časy. Keď prišli zlé v 2008 – 2009, tak to paradoxne musela naprávať tá Radičovej vláda za 2 roky a potom zase pokračovali dobré časy, keď už vládol SMER. Ale žiaľbohu, vtedy v dobrých časoch sme mali stále deficitné rozpočty. Na rozdiel od iných krajín napríklad v roku 2018 mala viac ako polovica členských krajín Európskej únie mala prebytkové rozpočty. My napriek tomu, že naše, že sme zažívali lepšie časy ako väčšina z nich, že ten rast bol vyšší, aj rast príjmov bol vyšší, tak sme stále boli v deficite. A tým sme si potom nevytvorili rezervu, aby sme v zlých časoch tieto peniaze mohli použiť. A aj preto má dnes Slovensko podľa rôznych analýz buď najhoršiu, alebo druhú najhoršiu udržateľnosť verejných financií z celej európskej dvadsať sedmičky. 

Marek Varga: Že v podstate sanovanie ekonomiky počas korona krízy nás ešte dohnalo do väčšej, do väčšieho deficitu? 

Ivan Mikloš: Presne tak. 

Marek Varga: Paráda. (smiech) Dobre, ja mám možnosť ako občan nejak sledovať výkon ekonomiky, alebo v podstate nejaké tie štatistiky robí ministerstvo, ktoré sa dajú sledovať a podobne? 

Ivan Mikloš: Áno, ministerstvo robí na svojej stránke priebežné plnenie štátneho rozpočtu. Ale len štátneho rozpočtu a len na hotovostnej báze, lebo to už je trošku zložitejšia odborná záležitosť, ale hotovostná báza – cash báza – je vlastne to, koľko “kešu” dostávame a míňame. Ale ten deficit napríklad, o ktorom sa aj hovorí často v médiách, ten sa, ten sa používa na takzvanej akruálnej báze, akruálny deficit, do ktorého príjmov sa napríklad nezapočítavajú príjmy z pôžičiek alebo jednorazové príjmy. Lebo viete, bolo by ľahké znížiť deficit, že teraz si napožičiavam veľa, tým pádom mám príjmy. A teraz znížim z toho titulu deficit, ale potom to musím splácať. 

Marek Varga: Hej, papierovo sa tvárim pekne, ale… 

Ivan Mikloš: Takéto jednorazové, áno, čiže do toho posudzovania toho deficitu takéto príjmy sa nezapočítavajú. Čiže to je rozdiel oproti tej hotovostnej báze. Takže vieme, vieme priebežne sledovať vývoj plnenia štátneho rozpočtu na hotovostnej báze. 

Marek Varga: No a primárne váš názor je aký na tvorbu štátneho rozpočtu, hej, že či skôr sociálny štát a vyberieme viacej od ľudí podnikateľov a viacej prerozdeľujeme, alebo skôr ten model, že postaráme sa o tých najmenej šťastných, ak by som to tak povedal, a viacej necháme občanom, že by rozhodli o sebe, že čo majú robiť? 

Ivan Mikloš: No, veľmi dôležité je, ak to má byť udržateľné, ak to nemá byť také, že rozhajdákame teraz všetko a potom po nás potopa, tak udržateľné to bude vtedy, keď ekonomika bude konkurencieschopná a keď bude dosahovať trvalý a udržateľný ekonomický rast. To je strašne dôležité. Na to, aby dosahovala trvalý udržateľný ekonomický rast, musí  mať zdravé makroekonomické prostredie. V tom rámci sú dôležité zdravé a udržateľné verejné financie. Musí mať stále zlepšujúce sa podnikateľské prostredie, efektívny verejný sektor, efektívne verejné služby. Plus samozrejme, školstvo, veda, výskum, inovácie, aby sme boli modernou inovatívnou ekonomikou. Lebo inak vlastne ostaneme v pasci stredných príjmov a nebudeme rásť. Čo sa týka rozpočtu, tak tam je strašne dôležité, samozrejme, aby napríklad to daňové zaťaženie nebolo príliš vysoké, že bude dusiť tých podnikateľov, že nebude motivovať k podnikaniu, k investovaniu, k práci, k aktivite. Lebo potom sa dostávame do začarovaného kruhu. Takže ja som skôr prívržencom štíhlejšieho štátu. Štíhlejší štát zároveň znamená menšiu mieru prerozdeľovania, zároveň znamená menšie, menšiu mieru daní. A teda aj menší podiel tých verejných výdavkov aj rozpočtu na tom hrubom domácom produkte. Ale ešte je dôležité, a teda samozrejme, že treba pomôcť tým, ktorí sú objektívne odkázaní na pomoc, tým sociálne slabým a zraniteľným, ale sociálny systém by nemal demotivovať k aktivite. Čiže nemal by, nemali by sme pomáhať tým, ktorí na pomoc naozaj odkázaní nie sú. Pretože je to aj drahé, aj neudržateľné a ide to proti vlastne ekonomickému rastu a konkurencieschopnosti. No a ešte jedna vec je dôležitá – nielen to, aké sú celkové dane, ale aj aký je podiel jednotlivých daní na tom daňovom výbere. Pretože je rozdiel, či hovoríme o priamych daniach alebo nepriamych daniach. Zase je zhoda medzi ekonómami, že príliš vysoké priame dane teda daň zo zisku, daň z príjmu fyzických osôb demotivuje k aktivite. Čiže skôr by mali byť tieto dane nižšie a zároveň tie nepriame dane, čo sú DPH-čka, spotrebné dane, environmentálne dane, dane z majetku, tie by mohli byť vyššie. 

Marek Varga: No a naše aktuálne nastavenie na Slovensku má ten daňovo-odvodový mix nastavený z vášho pohľadu dobre, alebo? 

Ivan Mikloš: Nie je nastavený dobre. Máme príliš vysoké zdanenie práce. Čiže nielen, lebo tam nejde len daň z príjmu fyzickej osoby, ale aj odvody všetky. Keď si spočítate daň z príjmu fyzických osôb a odvody, tak to zaťaženie je príliš, príliš vysoké. No a dnešná vládna koalícia má v programovom vyhlásení veľmi správne napísané, že chce zmeniť ten mix v prospech tých nepriamych daní a že chce odľahčiť a znížiť tie priame dane. Zatiaľ sa to však tak veľmi nedeje. 

Marek Varga: No, čo som pozeral, tak v podstate celkový mix máme nejakých 43 a pol percenta ako krajina? 

Ivan Mikloš: To je podiel neviem, či príjmov alebo výdavkov myslíte na HDP. Asi príjmov daňových. 

Marek Varga: Hej, hej, hej. No a dajme tomu nastane taká situácia, že vládna koalícia sa nedohodne na štátnom rozpočte, tak aký scenár by potom nastupoval? 

Ivan Mikloš: Áno, vtedy platí rozpočtové provizórium. Čiže štát musí nejako fungovať a, samozrejme, môže sa stať, že nedôjde k dohode v parlamente, že vláda stratí väčšinu napríklad. Alebo že niektorí koaliční partneri takí nespokojní, že dostali málo pre svoje rezorty, že nezahlasuje. Vtedy platí provizórium rozpočtové, čo vlastne znamená, že štát funguje v ďalšom roku podľa rozpočtu za predchádzajúci rok. Čiže napríklad ak by sa to stalo teraz v tomto roku pri schvaľovaní rozpočtu, tak by v roku 2023 štát fungoval podľa rozpočtu na rok 2022. väčšinou to nejaký akútny problém nie je, väčšinou sa tým chránia vlastne verejné financie, lebo väčšinou objem zdrojov narastá. Teraz bude narastať ešte viac aj kvôli inflácii. Čiže on narastá aj kvôli ekonomickému rastu, aj kvôli inflácii. Len problém je, lebo to sa často objavuje dneska v debate, že však máme viac peňazí, lebo však je vyššia inflácia. Tak fajn, hurá. Môžeme ich rozpustiť, len problém je, že keď príjmy rastú z dôvodu rastúcej inflácie, tak rastú aj výdavky z dôvodu inflácie, hej, čiže tam neušetríte. 

Marek Varga: No, áno, plyn, palivá… 

Ivan Mikloš: Ale keď, ale keď máme, keď je zdrojom rastúcich príjmov ekonomický rast, tak vtedy máme naozaj peniaze naviac. 

Marek Varga: No, hej, lebo teraz je to také, že síce dostanem, ale mám väčšie výdavky na všetko okolo toho. 

Ivan Mikloš: Presne tak. 

Marek Varga: Takže nenastala by situácia, že lekári dajú výpovede a idú do súkromného sektora, policajti a podobne….ak by sa neschválil rozpočet. 

Ivan Mikloš: No, nie, tá môže nastať či pri schválenom rozpočte, alebo pri neschválenom rozpočte. To bude závisieť nie od toho, či rozpočet bude schválený, alebo nebude. Ale od toho, či oni ochotní a spokojní. Alebo či to budú považovať za bezvýchodiskovú situáciu a odídu. 

Marek Varga: No, aktuálne máme presne tú situáciu, že je veľmi vysoká inflácia – nejakých 12, 13 %. Podľa toho, kto robí tú danú štatistiku, čiže štát má nejaké nadpríjmy. V podstate základná myšlienka by mala byť asi tá, že by štát pomohol tým, ktorí, na ktorých to asi najviac dopadlo. 

Ivan Mikloš: Štát má na nadpríjmy, ale on má aj nadvýdavky. Lebo štát teda to nie je len štátny rozpočet, to sú napríklad VÚC a mestá. Ale už aj štát. si vezmite, že keď napríklad ministerstvá alebo nejaké inštitúcie verejné robia alebo obce a mestá, župy robia nejaké investície, nejakú výstavbu, tak stavebné náklady enormne vzrástli. Ony dokonca vzrástli oveľa viac, ako je tých 12 až 13 %, hej?  Energie, vykurovanie, teplo, elektrina, verejné inštitúcie – aj tam im rastú náklady. Čiže navyše valorizácie rôznych dávok a kompenzácie, čiže čím je vyššia inflácia, tým je väčšia potreba valorizácie. A to sú zase výdavky naviac. Čiže vy máte nejaké peniaze naviac, ale tie súvisia len s tým, keď mešká napríklad valorizácia, hej, že nevalorizujem, a tak príjmy už mám hneď vyššie z inflácie a výdavky sa zvyšujú až s nejakým oneskorením. Ale tie peniaze navyše nie sú zase nejaké enormné, pretože pri inflácii s rastom príjmu idú, ide aj rast výdavkov. A čo sa týka vašej otázky ohľadom toho, komu pomáhať, tak samozrejme, že najmä v situácii, v akej sme, že máme neudržateľné verejné financie jedny z najhorších v EÚ, že nám chýba na to…… Lebo hovorí sa, máme podľa paktu stability a rastu nejaké záväzky, aký máme mať najväčší deficit v budúcom roku. Vieme, že na to, aby sme ho dosiahli tento záväzok, budeme musieť niekde hľadať jednu miliardu. Ak vláda k tomu ešte pridá ďalšiu 1,2 alebo 1,3 miliardy z toho, že chce dávať peniaze všetkým rodinám, čiže bez ohľadu na to, či to potrebujú alebo nie v súvislosti s tou inflácio – či sú ohrozené infláciou alebo nie, tak to, samozrejme, nie je rozumná politika. 

Marek Varga: Rozumnejšie by bolo nastaviť nejakú rozumnú valorizáciu asi dávok a podobne? 

Ivan Mikloš: Presne tak, aby tie dávky, ktoré dostávajú tí, ktorí odkázaní sú, ktoré sú väčšinou viazané na životné minimum, aby oni dostali tú zvýšenú pomoc. Čiže a tí, ktorí sa prepadnú do toho, lebo určite keď sa inflácia zvyšuje, keď sa znižuje ekonomický rast, tak sa vám môžu do tej ochrannej siete prepadnúť aj rodiny a ľudia, ktorí tam dovtedy neboli. Takže tým, ktorí už tam boli a ktorí sa tam prípadne prepadnú, by sme mali pomôcť určite. A mohli by sme im a aj by sme im a aj by sme im nielen mali, ale aj mohli pomôcť viac, keby sme nepomáhali všetkým. Aj tým, ktorí tú pomoc nepotrebujú. 

Marek Varga: No, áno, keď rozdávame všetkým, tak presne tí, ktorí to najviac potrebujú, dostanú rovnako málo ako všetci ostatní. 

Ivan Mikloš: Presne tak. 

Marek Varga: Dobre. Ja by som asi sa blížil k záveru dnešnej diskusie, no, diskusie… rozhovoru. Ale ja by som sa ešte chcel spýtať, keďže sme v projekte NA ROVINU o peniazoch, ako vy vnímate rodinný rozpočet, alebo ako mate v podstate nastavené vnímanie tých peňazí? Čo pre vás vlastne peniaze znamenajú a podobne? 

Ivan Mikloš: U nás rodinný rozpočet nemá jedného šéfa, čiže riadime ho tak nejak spoločne s manželkou. Ale tie bežné výdavky asi viac ona ako ja, keďže ona má na to viac času a aj je zodpovednejšia ako ja. (smiech) A peniaze pre mňa znamenajú, tak znamenajú pre mňa slobodu v tom zmysle, že ja, teda moje príjmy sú nadštandardné, že sa nemusím nejako obmedzovať, ani keď dôjde k takémuto zvýšeniu napríklad cien, k akému dochádza teraz. Ale napriek tomu sa aj my zamýšľame doma, samozrejme, nad tým, ako ušetriť. Teraz sme napríklad vymenili kotol, pretože sme mali starý, ktorý bol omnoho menej účinný, ako sú dnes už tie nové. Takže tie ceny rastú enormne a, samozrejme, aj my sa snažíme nejako reagovať. 

Marek Varga: No, ono človek v podstate dostáva tú externalitu. No ale teraz je síce inflácia, rastú ceny, ale človek si to asi najviac užije potom, keď sa to všetko dá do normálneho stavu  tie peniaze… Keď si udrží tie návyky a no, záleží, že ako dlho si ich človek udrží. (smiech) 

Ivan Mikloš: Áno, áno. 

Marek Varga: Dobre. Ivan, veľmi pekne vám ďakujem za dnešný rozhovor, že ste prijali moje pozvanie. Moje meno je Marek Varga. Ak by ste mali, milí poslucháči a poslucháčky, nejaké otázky alebo nápady, neváhajte ma kontaktovať. Informácie budú v biu epizódy. Počúvali ste podcast NA ROVINU o peniazoch, ktorá vzniká s podporou spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Prajem vám ešte príjemný zvyšok dňa alebo noci, môžete si vybrať. Ahojte. 

Ivan Mikloš: Ďakujem pekne. 

Marek Varga: Dopočutia. 

Ivan Mikloš: Dopočutia. 

Pridaj komentár